Ak čítate článok v mobile alebo na tablete a chcete vidieť aj autentické fotografie, ktoré sú v článku, tak po kliknutí na článok, kliknite v pravom hornom rohu na tri bodky a kliknite na Otvoriť v aplikácii Chrome poprípade v inej aplikácii. Jedine vtedy budete vidieť fotografie aj videá, ktoré sú súčasťou článku.
Presne táto otázka sa niesla Zvolenom koncom roka 1996 medzi mnohými mladými, keď sa dopočuli o skúsenosti, ktorú som prežil.
Myslem som si, že je zbytočné na úvod písať kto som nakoľko je tento článok adresovaný najmä tým, ktorí ma poznajú, no vzhľadom na to, že mnohí z vás, ako napr. spolužiaci, priatelia z mladých čias a pod. o mne počuli už dávno, zhrniem to skutočne stručne.
O nie dlho budem mať 45 rokov a šťastne ženatý som 22 rokov, som otcom 4 detí, žijem v obci Klokoč, v ktorej vykonávam funkciu starostu a tá najdôležitejšia informácia, v decembri tohto roku ubehne 24 rokov odo dňa, keď sa môj život zmenil vo chvíli, kedy som vyslovil jednu dôležitú vetu. To sa udialo 17. decembra 1996.
Prečo som sa rozhodol napísať všetkym Vám?
Za posledných tých 24 rokov sa ma veľa ľudí, najmä tých, ktorí ma poznali za mlada, pýtalo, čo bol dôvod tej radikálnej zmeny, doslova a do písmena zmeny z minútu na minútu. Tieto otázky sa vynárajú pravidelne aj od ľudí, ktorí ma spoznali v poslednom čase či už ako kolegu, suseda alebo akokoľvek ináč a zahliadli v TV reláciu, kde ako hosť hovorím o svojej skúsenosti. A ja vždy rád a ochotne odpovedám, lebo mám nádej, že ľudia zažijú rovnaký zázrak, ako ja a najviac ma teší fakt, že neraz som bol toho aj svedkom.
S poťahom aj na spomínanú funkciu starostu a s tým spojenú antikampaň sa vynorili informácie, či nie som nejaký sektár, feťák, v akého Boha vlastne verím a čo za vieru vyznávam a pod. To rozvírilo ešte väčší dopyt po odpovediach z okruhu mojich známych.
Takže môj príbeh poporiadku.
Už od 14. roku som mal problém s akoukoľvek autoritou, počnúc rodičmi, cez učiteľov a končiac políciou, ktorá mi ešte počas socializmu venovala zopár vzduchom chladených. Počúval som punk, ktorého životný štýl mi bol najbližší. Neskôr, keď skončil socializmus, to boli krčmy, diskotéky, koncerty, cestovanie stopom, stanovačky bez stanu...veru spomínam na mnohé veci z toho obdobia rád.
Škola mi nikdy nešla. Nie preto, že by som bol hlupák, ale preto, že som bol darebák. Bavilo ma točiť do vývrtky učiteľov, ako sa len dalo. Tešilo ma vzbudzovať pohoršenie okolia tým, ako som sa správal a obliekal. Moja prvá náušnica, tetovanie a vyholené boky na hlave v mojich 15 rochoch spustili priam explóziu hnevu doma a aj v škole. Nezabúdajme na to, že sa písal rok 1990, čiže rok po páde komunistického režimu. Režimu, v ktorom bolo neprípustné pre muža, aby mal dlhé vlasy, náušnicu v uchu alebo tetovanie. To mali vo väčšine tí, ktorí absolvovali pobyt za mrežami.
A tak, ako mladý Čechoslovák, bez štipky zodpovednosti, som si užíval slobodu podľa svojho nezrelého videnia.
V tej dobe takmer nikto netušil nič o marihuane, ani len to, ako vyzerá jej list. Nevideli ste nikoho, kto by ju mal vyobrazenú na tričku, mikine či šiltovke. Žiadné vodné fajky v obchodoch, tabatierky, zapalovače alebo maste v lekárňach s jej vyobrazením. Práve v takom období som sa zoznámil s marihuanou. V priebehu roka som ju fajčil skutočne len párkrát, no ďalšími rokmi som ju začal pestovať a každým rokom som sa v tom zdokonaľoval.
Popravde, v tom čase sa stala marihuana pre mňa všetkým. Stala sa súčasťou môjho každodenného života. Budil, žil a zaspával som sňou. Mal som približne 17 rokov a založili sme si hudobnú skupinu. Mne prischli bicie. Hrali sme štýl, ani neviem aký. Boli sme skupina bez názvu, bez piesní, bez plánov. Nesnívali sme o koncertovaní, ani o vidaní albumu a vôbec nie o nejakej sláve. Hrali sme preto, že nás to neskutočne bavilo.
Na dlhí čas to vypĺňalo program našich dní. Len sme prišli do skušobne, hrali sme čo nás napadlo a tešili sme sa z toho, keď to niekedy do seba náhodou pasovalo. Pozreli sme sa naseba a povedali: " To bolo dobré, skúsme ešte raz!" :D
Práve v tom období som spoznal jednu peknú babu, punkerku. Zafarbené vlasy, piercing na tvári, pomalovaný kožák, punkové tričko, potrhané nohavice a na nohách tažké topánky. Dali sme sa dokopy a stala sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Spolu sme fajčili trávu, spolu sme ju pestovali, chodili na skúšky skupiny, spolu sme pracovali ako čašníci v rokovom klube Archa, chodili na koncerty, proste stále spolu. Veľmi sme si rozumeli a všetko vyzeralo tak, že sme spokojní, život užívajúci si mladí ľudia.
Všetko vyzeralo tak, že nám nič k šťastiu nechýba. A áno, boli sme spokojní a život sme si užívali tak, ako sme to najlepšie vedeli. Neboli sme zúfalí, potácajúci sa mladý pár, naťahujúci sa za akoukoľvek pomyselnou slamkou ako topiaci sa. Veľa sme sa smiali, zabávali a trávili sme čas s ľudmi, s ktorými sme si rozumeli.
V priebehu tohto obdobia sa jeden z mojich dobrých kamarátov radikálne zmenil. Aleže úplne. Zhodou okolností tiež mal hudobnú skupinu a hrával na bicie. Jeho skupina mala názov Antichrist a spievali piesne proti kresťanstvu, Bohu a pod. Relatívne často sme sa stretávali a spolu si dačo zahrali, no dôvod návštev bol najmä ten, že sme spolu fajčili trávu aj niekoľko dní.
A práve jedna z mojich návštev bola u neho posledná. Bol pekný slnečný deň a prišli sme partia na starej škodovke a žiguliaku pozrieť Jana. Ako sme vystupovali z áut, hneď sme si všimli na jeho dvore popol a kovové obruče z bubnouv. Jano nebol doma.
V tom niekto zapískal a to Jano kýval z kopca na nás, a už zdiaľky sa nám na ňom niečo nezdalo. Prišiel bližšie, držal v ruke kosu lebo kosil, bol bez trička a usmieval sa na nás. Všetci sme sa naňho dívali ako na zjavenie.
Jano bol ostrihaný, jeho dlhočizné vlasy takmer po pás boli preč, náušnice z jeho bradaviek tiež, spálené bicie v nás vyvolávali mnoho otázok. Pri vstupe do jeho domu prišiel ďalší šok. Všetky jeho death metálové hudobné CD boli polámané a na stenách milión dierok po špendlíkoch, kde ešte donedávna držali veľké množstvo plagátov death metalových skupín z celého sveta.
Položil som otázku ako prvý: "Čo sa ti to stalo?"
Jano mi povedal pokojným hlasom nasledovné:
"Rado, keď ti to poviem, budeš si myslieť, že som sa zbláznil."
Uisťoval som ho, že nie, nakoľko zvedavosť bola tak silná, že by som mu sľubil čokoľvek, len aby som sa dozvedel čo sa v jeho živote stalo. Veď len pred nedávnom sme boli spolu a všetko bolo ok. Jano pokračoval:
"Jednoducho povedané, doposiaľ som slúžil satanovi no rozhodol som sa pre Ježiša. Požiadal som ho, aby mi odpustil moje hriechy a On to urobil. Teraz a už navždy je mojim pánom Ježiš Kristus. Skončil som s kapelou, spálil bicie, ostrihal som sa, zničil a zahodil som všetko čo by mohlo čo i len trochu vadiť môjmu novému pánovi. CD-čká, obrazy, amulety, sošky a pod."
Nastalo ticho. Po chvíli som sa zmohol len na jedno. Povedal som: "Jano, ty si sa naisto zbláznil".
Sadli sme do aút a odišli. V priebehu nasledujúceho roka som Jana stretol asi tak 3-4 krát vo Zvolene a on mal čím ďalej tým večšie uistenie v tom, že Boh je skutočne taký, ako oňom píše biblia. Že ho miluje, že poslal Ježiša na zem, aby trpel a zomrel aj zaňho. Priznám sa, nemal som rád tie jeho reči, dokonca mi boli nepríjemné, no vždy mal posledné slovo. Slovo, ktoré mi síce nedávalo zmysel a ani som mu neveril, no nepopieratelne v Neho veril Jano.
Život šiel ďalej a ja som si ho žil tak, ako som chcel.
Frajerka, partia, hudobná skupina, krčmy, bitky, pestovanie trávy, koncerty, flákanie sa len tak. Podľa niekoho život dosť o ničom, no ja som bol stále spokojný. Nemal som jediný dôvod nič na tom meniť. Slovo "spokojný" to vystihuje najlepšie.
Písal sa rok 1996. Bol chladný december, presnejšie 16. decembra. S mojou priateľkou, Vladkou, sme v ten deň ako každý predtým, pofajčili trávu a dali sme si zopár lysohlávok. Chviľu predtým sme si ich ešte odfotili a vyšli sme ďaleko do prírody.
Keď po niekoľkých hodinách pominuli stavy a my sme boli este dosť ďaleko od domu, tak cestou späť sme sa rozprávali o našom starom kamarátovi Janovi, ktorý sa podľa mňa "zbláznil".
Keď sme prišli domov a Vladka začala nakladať do pece drevo, lebo od rána vyhaslo, ja som pokračoval v téme a opýtal som sa jej toto:
"Počuj, a čo ak je to všetko, čo nám ten Jano rozprával pravda? Čo ak skutočne existuje Boh, čo ak stutočne Ježiš umrel a vstal z mŕtvych a je možné s ním hovoriť aj dnes?"
Túto otázku som položil nič netušiac o tom, že v biblii je napísane, že: "Ja som Pravda, Cesta a Život, kto ma hľadá, tomu sa dám nájsť.
Ja som túto otázku nepoložil ako experiment, ale ako ten, ktorého to skutočne zaujíma. Chcel som vedieť, či je Jano blázon, alebo sa jeho života dotkol Boh. Hneď ako som sa opýtal tú otázku a myslím si, že som ju ani celú nedopovedal, sa stalo niečo mimoriadné. Začal som plakať a klesom som na zem. Plakal som a z mojich úst vychádzali slová:"Odpusť mi Bože, odpusť...prepáč mi Ježiš, odpusť" a vedel som s absolutnou vierou, že Boh mi odpúšťa, že ma očisťuje, že ma oslobodzuje a že ma veľmi, ale veľmi miluje.
Neviem to ináč opísať, jedine sa to dá prežiť.
Vôbec som to neočakával ale stalo sa to. S Vladkou sme plakali spolu a vyznávali to jediné: "Odpusť, Bože, odpusť nám".
V ten večer sa náš život zmenil rovnako ako ten Janov. Pre mnohých som bol ten, čo sa zbláznil. Niektorí tvrdili, že sa mi to stalo z užívania trávy alebo hríbov a že ma to istotne za par dní prejde. No vďaka buď Bohu, neprešlo.
Do pár dní som si našiel zamestnanie, pracoval som ako sanitár a aj ako kuchár. S Vladkou sme sa rok a pol po našej zmene vzali a Vladka porodila 4 krásne deti. Neskôr som pracoval ako ako obchodný zástupca a po čase som začal podnikať v gastronómii. Otvoril som si s kamarátom 4 prevádzky, zamestnávali sme ľudí, no kríza v roku 2008 a 2009 to zmenila.
Postupne som začal podnikať v IT online marketingu a dnes som starostom krásnej dedinke pod Poľanou, v obci Klokoč. V priebehu posledných 18 rokov, kým som sa nestal starostom, som popri zamestnaní a aj popri podnikaní robil lektora na školách, kde som prednášal na rôzne témy, najviac však na tému Závislosť a škodlivosť drôg.
Od toho dňa, kedy som prvýkrát povedal Bohu "odpusť mi" až do dnes, som ani raz neužil marihuanu, ani raz som si nezapálil cigaretu, nebol som opitý, nepobil som sa. Biblia sa mi stala svetlom pre môj život, Ježiš sa stal tým, komu som sa chcel podobať. To bol bod môjho zlomu.
A teraz na ďalšiu často kladenú otázku: "Ako verím?"
Verím v jediného Boha. Boha Abraháma, Izáka a Jákoba. Boha Židov a kresťanov. Verím, že Ježiš je Boh, vzdal sa slávy u Otca a prišiel na zem, narodiac sa panne ako človek. Zomrel na kríži, vezmúc hriechy sveta a aj tie moje, lebo Biblia hovorí, že: "Bez toho aby sa preliala nevinná krv, nemôže byť odpustená vina vinného". Verím, že Ježiš zomrel za mňa ako nevinný baránok a prelial svoju krv preto, aby som ja nemusel za moju vinu preliať tú svoju. Verím, že na tretí deň vstal zmŕtvych a sedí po pravici Otca. Verím v trojjedinosť Boha.
Chodím pravidelne na bohoslužby, nie však do kostola, ako si mnohí predstavujú, ale stretávame sa ako cirkev, ktorá radostným spôsom oslavuje Boha, počúva kázeň Kazateľa, ktorý hovorí slovo z Biblie živím a zrozumiteľným spôsobom.
Verím vo Svätého Ducha, ktorý je osoba a je možné zažívať osobný vstťah so Sv. Duchom. Verím, že je ho možné prijať ako súčasť života, ktorý svojou prítomnosťou v nás, vedie človeka k svätosti, bázni a najmä k oslave Ježiša. Verím, že keď zostúpi na človeka, tak je to sprevádzané rovnako silnou skúsenosťou, akou to zažívali Ježišovi učeníci a ako to opisuje Biblia. Sprevádzané je to častokrát radosťou, smiechom, nezriedka plačom, skákaním, trasením či dokonca padaním človeka na zem.
Kým som doposial padal pod vplyvom rôznych látok a nehanbil som sa, keď ma ľudia prekračovali, o to viac sa nehanbím za dotyk Sv. Ducha, keď je sprevádzaný viditeľným spôsobom.
Modlím sa iba k Bohu v Ježišovom mene, nakoľko Biblia hovorí jasne: "Je jeden Boh a jediný prostredník medzi ľudmi a Bohom a tým je Ježiš Kristus." Taktiež Biblia hovorí, že jediný, kto sa prihovára (oroduje) u Boha za nás, je Ježiš Kristus. Z dôvodu chcenia byť poslušným Božiemu slovu, nemodlím sa k žiadnym "svätým" obrazom a sochám nepripisujem absolútne žiadny význam okrem kultúrno-umeleckého.
"Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. Biblia. Ev. Matúša 15,8"
Nemodlím sa žiadnu písanú modlitbu, ale modlím sa vlastnými slovami, takzvane od srdca k srdcu. Nepoužívam rúženec ani žiadne amulety. Neverím v proroctvá Sibyline, Nostradáma a ani žiadnej inej knihe, ktorá hovorí o veciach budúcich, okrem Biblie. Lebo Ježiš povedal: "Nebo i zem pominú, ale moje Slová ostávaju na veky".
Bibliu čítam ekumenickú, nakoľko jej preklad patrí medzi najlepšie a zároveň najzrozumiteľnejšie. Verím, že biblia je Bohom inšpirované Slovo, ktoré je silné a mocné meniť ľudský život. Aj z toho dôvodu je najpredávanejšou knihou na svete a zároveň najviac zakazovanou rôznymi režimami.
Žijem radostný kresťanský život, chváliac Ježiša dynamickými piesňami, ktoré oslavujú vzkrieseného Ježiša, Lásku Otca a moc Svätého Ducha. Verím, že tak ako Biblia píše, nie je možné sa kresťanom narodiť a ani samotný krst nemluvniat nemá význam. Preto v Biblii nenájdete ani jednu zmienku o krstení nemluvniat.
Som pokrstený krstom vo vode ponorením a verím, že krst má obrovský význam z pohľadu spasenia. Ale krstu musí predchádzať, tak ako je to v Biblii napísane, viera v Boha. ..."A Peter povedal: Uver a daj sa pokrstiť." Nikdy to nebude mať význam naopak. Takže najprv viera v Boha, potom krst.
Chcem povedať všetkým Vám a najmä mladej generácii. Neľutujem ani jednu minútu života s Bohom. Boh nie je nudný, starý pán niekde v diaľke. Boh nie je vo vytržení zo zvukov orgánu. On ani nechce aby si si obliekol tesilky a rolák až po bradu, či vymenil konverzy za mokasíny.
On chce jediné. Aby si sa navrátil späť k Otcovi. Chce Ťa zbaviť všetkého zlého, čo do Tvojho života nepatrí a ver mi, že to nepatrí. Túži aby si poznal, čo je to byť Bohom milovaný. Ano, tým Bohom, ktorý stvoril celý vesmír nie pre zábavu, ale pre zámer, ktorého súčasťou si aj Ty. Chce počuť tvoj hlas a chce aby si Ty poznal jeho slovo.
Hovorím k všetkým Vám, ktorí ma poznáte aj nepoznáte. Rodina, susedia, priatelia, kolegovia, známi aj neznámi. Nebudem sa ospravedlňovať za to, že vaše videnie vzťahu s Bohom je odlišné a moje Vás možno pohoršuje. No viem jedno a to s istotou. Funguje mi to!
Boh urobil zmenu v mojom živote, deň za dňom a aj dnes ma Boh napĺňa pokojom, silou a radosťou a to skrze Svätého Ducha, ktorý je vo mne vždy, keď ho o to požiadam.
"Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Biblia Rimanom 10,9."
A na záver, verím, že kresťanom, Božím dieťaťom, sa človek môže stať jedine vtedy, keď uverí a ústami vyzná, že Boh je, že Ježiš je spasiteľ a že umrel za jeho hriechy. Keď sa pokorí pred Bohom a uzná, že Ježiš je Mesiáš. Boh vždy reaguje na úprimné volanie. Boh ťa túži zmeniť, požehnať ťa skutočne plnohodnotným a víťazným životom.
"Vyskúšajte ma týmto," vraví Boh, "či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania?" Biblia. Malachiáš 3.10
Ak si sa dostal až sem a chcel by si zažiť zmenu ako ja, zmenu, ktorú Biblia nazýva znovuzrodením ducha človeka, tak klikni na toto video, v ktorom ti môj dobrý kamarát s tým pomôže. Rovnako sa v ňom dozvieš akú cirkev navštevujem.
No a na koniec, pridaj sa spolu s Božím ľudom chváliť Boha rovnako ako Kanye West.
Radoslav Hruška
PS: Chcem aby ste všetci vedeli, že som to stále ja, Rado Hruška. No lepší, radostnejší, požehnanejší, proste Bohom zmenený. Vďaka Ti Ježiš.
Kludne zdieľaj a šír, nech je známe, že Ježiš je rovnaký včera, dnes aj na veky. Že je stále možné hladať Boha a nachádzať ho. Spoznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.
Stránku webregion.sk som použil výlučne preto, lebo som chcel aby článok bol v podobe blogu. :)